Ako nekrorealisti nerobili nič zlé

Autor: Zuzana Stolarikova | 7.12.2015 o 13:06 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  83x

Stredoveká tradícia známa ako ars moriendi (umenie zomierania) je umeleckým spôsobom vyjadrenia smrti typickým pre stredovek. Nachádzame ju práve v tvorbe Jevgenija Jufita a jeho spolupracovníkov.

Hamlet: Ty si myslíš, že som mal namysli nejakú nízkosť?

Ofélia:    Nič si nemyslím princ.

Hamlet: To je krásna predstava - ležať  dievčaťu medzi nohami.

Ofélia:   Čo prosím?

Hamlet: Nič.

(Shakespeare: Hamlet: 3.2. str. 77)

Nekrorealisti boli členovia petrohradskej skupiny, ktorí sa v osemdesiatych rokoch sústredili okolo režiséra Jevgenija Jufita (nar. 17.1.1961). Jufit však určite nebol iniciátorom rôznych tancov smrti charakteristických pre obdobie stredoveku, ani nerealizoval anatomické divadlá alebo návštevy márnic. Stredoveká obyčaj alebo moderné náboženské praktiky sú umeleckému smeru s názvom nekrorealizmus, ktorý založil, veľmi vzdialené. Jediná téma, ktorá spája stredovekú európsku tradíciu a Jufita, je téma smrti.

Napriek rôznym mýtom, v Jufitových filmoch sa nikdy neobjavili reálne mŕtvoly, nikdy nenakrúcal proces umierania. Nie je však náhodou, že sa jeho živé subjekty správajú ako neživé. V jednom z jeho filmov, nesúceho názov Lesorub (v zahraničnej literatúre uvádzaný ako Woodcutter) z polovice osemdesiatych rokov, sa takéto subjekty vyskytujú vo veľkej miere. Ide napríklad o rôzne realisticky stvárnené mŕtve zvieratá, bezvládne ľudské telá a podobne. Pri sledovaní tohto filmu, no aj vďaka zlej kvalite obrazu ťažko veriť, že nejde o skutočné mŕtvoly. Ak máme popísať pocity z jednotlivých sekvencií, tak ich je možné prirovnať k atmosfére dobových amatérskych hororov so silným sexuálnym podtextom, ak nie nekrofílie. Yurchak (2008) opisuje nekrorealistov ako neformálnu intelektuálnu a umeleckú skupinu neskorej sovietskej éry, pre ktorých bola príznačná degradácia vplyvu politiky z väčšiny sfér ich individuálnej existencie a to často tak dôkladne, že sa ich životy znížili až na existencionálnu úroveň. V skutočnosti sa tejto problematike venovalo viacej alternatívnych skupín, ktoré používali obdobné vyjadrovacie prostriedky, nevynímajúc z toho zvieracie správanie a odkazy na živých mŕtvych. Cieľom nekrorealistov však bolo preskúmať alternatívnu subjektívnosť, ktorá sa radikálnym spôsobom líšila od bežného sovietskeho človeka, či zástancu systému alebo jedinca, ktorý nesúhlasí s daným ideologickým názorom.

Lesorub nie je filmom, v ktorom je možné nájsť súvislý príbeh. Suspendovanie politickej subjektivity bolo doložené narastajúcim záujmom o biologickú existenciu a "nahým” životom ako formou stratégie pre objavenie seba samého v termínoch, ktoré boli merateľné v politickom jazyku štátu. V prvom momente máme pri sledovaní filmu Lesorub pocit, že sme zabudli zapnúť zvuk na svojom technickom zariadení, pretože evidentne sa k nám cez mikrofón prihovára nejaký muž s bradavicou na čele. Keď sa uistíme, že chyba nie je na našej strane, pohrávame sa s myšlienkou, že predsa len ide o starší záznam, ktorý nedisponuje zvukom. Až neskôr, keď film prejde do ďalšej časti a keď zbadáme neživé zvieratá a chodiace mŕtvoly sprevádzané hudbou, uvedomíme si, že autor len úvodnej postave vzal právo na reč.

Divák sa môže spýtať, či ide o výsmech Gorbačova, ktorý napriek svojej starobe a vďaka prehnitosti systému stále vládne.  Neskôr nasleduje výjav, v ktorom sa niekoľko mužov zbieha okolo figuríny, ktorá dopadla na zem po páde z piateho poschodia. Muži ju začnú udierať niečím, čo pripomína drevené trámy. Stále hrá hudba, konkrétne hrubá nahrávka piesne “Fat Wax”. Muži berú figurínu na železničné koľaje. Divák má možnosť sledovať, ako ju odtiaľ vezmú v poslednej chvíli, tesne predtým, ako ju má prejsť vlak. V titulkoch sa píše: “Aj napriek pádu z veľkej výšky, stále funguje dobre.” Nie je však jasné, či ide o pokračujúci vtip na účet Gorbačova, alebo iba o preklenutie do ďalšej časti filmu. Kamera pracuje veľmi primitívne, občas je neistá a roztrasená, ako máme možnosť vidieť v ďalšej sekvencii filmu, kde sa muži, ktorí predtým mlátili figurínu, klbčia v zasneženom lese. Les je prostredím, ktoré sa v celom filme často vyskytuje, zrejme predstavuje únik z mestských priestorov - sovietsky intelektuál je teda slobodný až v lese, preto tam odchádza a  tam aj nachádza útočisko.

Účinok tohto filmu na diváka je zdanlivo lacný, navodzuje dojem nemých grotesiek, no zároveň plynie z neho energickosť, čo je zrejme poháňané hudbou. V inej časti filmu prichádza jeden z hercov ako turista s kufrom v ruke do lesa, čo referuje k spomínanému úniku z mesta. Nachádza figurínu, ktorá je akoby pascou, po ktorej objave ho začnú ďalší herci mlátiť palicami. Motív násilia, tiel a transformácie vo filme Lesorub vysvetľuje Graham (2001, str. 16) ako: “reálne “telá”, ktoré sa stávajú predmetom manipulácie pre úlohu aktívnych “mŕtvol”: ako hračka visiaca zo stromu, ako padajúce telo, ako návnada pre ľudí alebo vlaky. Ak sa jeden z nekro-obyvateľov zrúti, akoby z vyčerpania, ďalšie zombie mu okamžite ovinú lano okolo nôh a vlečú ho ako figurínu.” Dej filmu sa presúva na akýsi dvor, alebo farmu, kde máme možnosť vidieť mŕtve ošípané, v inom zábere sa nám naskytne pohľad na hnijúce mäso. Všetky scény pripomínajú absurdné ochotnícke divadlo, kde jedna šokujúca situácia strieda inú, polonahí herci a šialené výstupy pripomínajú pacientov na úteku z psychiatrickej kliniky.

Škandalózna nahota, absurdná hyperaktivita a improvizácia hlavných postáv je podľa Yurchaka (2008) reflexiou voči verejnému dianiu, ktorá bola cez estetiku takéhoto verejného divadla skupinou mladých umelcov vyvinutá. Nekrorealisti museli byť vždy pripravení vyhrotiť akúkoľvek všednú situáciu do absurdných krajností. Na jednej strane sa nekrorealizmus bráni jednoduchej interpretácií, zároveň je však provokatívny, až šokujúci. Bolo to dôležité, pretože sa takýmto spôsobom zabránilo diskusii a racionalizácií toho, čo a prečo sa v danej spoločnosti deje. Táto kombinácia spontánnej absurdity, provokatívneho správania, antiracionalizácie a aktívne vyhýbanie sa analýze stavu spoločnosti sa tak stala trvale prítomná v ich tvorbe. Umelci sa odvolávajú na “hlúpu veselosť” (rus. tupo veseľe) a energickú blbosť (rus. energichnaia tuposť). Od roku 1980 boli rôzne prejavy takéhoto správania medzi mladými obyvateľmi Petrohradu rozšírené a v slangu sa stali známymi ako “klinika” (slang pre “psychiatrickú kliniku”).” Hnijúce telá zvierat sú zosobnením režimu, ktorý je zlý, skazený, ktorý je v rozklade a ktorému vládnu mŕtvoly.

Aj vďaka tomuto krátkemu šesťminútovému filmu a Yurchakovej analýze sme svedkami toho, ako sa umelec dokáže vysporiadať s tým, že mu nie je umožnené tvoriť tak, ako by chcel a kreatívnym spôsobom vyjadriť pálčivé otázky, ktoré sú kladené v krajine neslobody. Byť zároveň “inside” aj “outside” - zachovať si tvár a nepadnúť na kolená pred diktátom doby, no nestať sa objektom perzekúcie, je spôsob života lavírujúci na vratkom moste, ktorý stojí na území nikoho a kde hlavní aktéri nerobia vlastne “nič”. Nič škodlivé pre režim, nič, čo by škodilo ideológií. Jufit a nekrorealisti sa tak stávajú pomyselnými Hamletovými sprisahancami a v podstate citlivým spôsobom reflektujú to, čo sa deje v spoločnosti, v ktorej všetci musia žiť a s ktorej politickým konaním jej hlavných predstaviteľov vôbec nesúhlasia.

GRAHAM, S. (2001): Necrorealism. Context, History, Interpretations. Dostupné na internete:  http://www.rusfilm.pitt.edu.

SHAKESPEARE, W. (2013): Hamlet. Bratislava: Hevi.

YURCHAK, A. (2008): Necro-Utopia. The Politics of Indistinction and the Aesthetics of theNon-Soviet. In: Current Anthropology. Vol. 49, No. 2, str. 199-223.

YURCHAK, A. (2006): Everything Was Forever, Until It Was No More. The Last SovietGeneration. New Jersey: Princeton University Press.

Yevgeny Yufit Catalogue. Dostupné na internete:http://www.yufit.narod.ru/catalogue.pdf

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?